Predkladaný príspevok prináša zhrnutie nosných myšlienok pre rozvoj športu na území SR v súčasnosti.

Slovenský futbalový zväz na svojej konferencii 28.9.2012 schválil novú spoločenskú zmluvu slovenského futbalového hnutia, ktorá prináša do jeho každodenného života nové prvky. Príspevok prináša okrem zhrnutia toho najdôležitejšieho z procesu prípravy a schvaľovania nových stanov SFZ aj komplexný pohľad na obsah nových stanov a inštitúty, ktoré prinášajú. Autor príspevku si zvolil formu otázok a odpovedí, ktorá sa z hľadiska prehľadnosti a orientácie v príspevku pre čitateľa javí ako najvhodnejšia.

Príspevok sa zaoberá právnym postavením športových klubov de lege lata i de lege ferenda. Vychádza z právnej úpravy zákona č. 300/2008 Z. z. o organizácii a podpore športu v znení neskorších predpisov, ktorý v stručnosti reguluje postavenie športových klubov, ich možnú právnu formu či zdroje ich financovania. V príspevku sú vznesené určité kritické pripomienky k doterajšej právnej úprave a navrhnuté určité zmeny právnej úpravy po zohľadnení niektorých zahraničných úprav v krajinách, ktoré v poslednom období prijali zákony o športe alebo iné obdobné predpisy upravujúce takéto otázky.

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

Článok je súčasťou dlhodobého výskumu zisťovania organizačnej štruktúry záujmovej telesnej výchovy a školského športu na Slovensku, hľadania riešení na ich skvalitnenie a zvýšenie verejného záujmu o túto oblasť. Cieľom je identifikovať systém organizácie a financovania subjektov, ktoré zabezpečujú telovýchovné a športové aktivity pre deti a mládež. Kvalitatívnymi a kvantitatívnymi metódami chceme zistiť a následne popísať aktuálny stav systému v sledovanej oblasti a navrhnúť odporúčania pre ďalší výskum.

Od 1.1.2016 vstúpil do platnosti a účinnosti z.č. 440/2015 Z.z. Zákon o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Okrem iného, zákon prináša podstatnú zmenu v normatívnej úprave športových klubov, ktoré - či chceme, alebo nie - patria medzi najpočetnejšie a najvýznamnejšie subjekty v športe, ktoré vytvárajú konkrétne podmienky pre výkon športovej činnosti či už profesionálnym, amatérskym - no mnohokrát aj voľnočasovým športovcom. Zákon o športe podstatne mení ich postavenie, stanovuje im nové práva, ale aj povinnosti. Autor predkladaného príspevku si preto stanovil za cieľ vytvoriť akýsi zjednodušený prehľad nového postavenia, nových práv a povinností športového klubu, ako aj ďalších súvisiacich normatívnych spojitostí v zákone, čím sa snažil uľahčiť funkcionárom a pracovníkom týchto klubov orientáciu v novom zákonnom predpise.

Divácke násilie vníma slovenská spoločnosť už dlhšie obdobie ako reálny problém a to nielen z televíznych obrazoviek, tlačených alebo elektronických médií, ale najmä prostredníctvom konkrétnych negatívnych zážitkov fanúšikov, hráčov, funkcionárov, policajtov, usporiadateľov, či okolo idúcich občanov, mladých ľudí, žien, detí počas rizikových športových podujatí.
Zdarné riešenie problematiky diváckeho násilia si vyžaduje synergiu, spoločný pohľad na problematiku, dobrú vzájomnú komunikáciu a spoločný postup všetkých zainteresovaných subjektov (v tom istom priestore a čase).

Predkladaný príspevok prináša zhrnutie myšlienok, otázok, záverov i návrhov konkrétnych riešení z historicky prvej konferencie venovanej téme "Šport a právo", ktorá sa konala v Poprade v dňoch 12. – 13. septembra 2012. Príspevok prináša taktiež úvahy o minulosti a budúcnosti konferencie spoločným, vzájomne sa doplňujúcim pohľadom hlavného garanta celého podujatia (Peter Sepeši), aktívneho prednášajúceho (Ladislav Križan) a účastníka konferencie (Jaroslav Čollák).

Príspevok venuje pozornosť možnostiam zmluvného obmedzenia alebo vylúčenia zodpovednosti za škodu spôsobenú športovým úrazom, a tiež sa venuje príbuzným otázkam informovaného súhlasu. Dospieva k poznatku, že zodpovednosť za škodu na zdraví zásadne nemožno preventívne pred vznikom škody vylúčiť. Rovnako nie je z pochopiteľných príčin možné zmluvne vylúčiť trestnoprávnu zodpovednosť. Aj trestné právo však rešpektuje, že niektoré fyzické kontakty, ktoré by mohli napĺňať znaky skutkových podstát trestných činov, napĺňajú spoločenský záujem na športovaní, ktorý je vyjadrený aj v čl. 165 ZFEÚ. Športové pravidlá, hoci samotné sú zmluvného základu, tak upravujú limity trestnoprávnej zodpovednosti tým, že pomáhajú vymedziť hranice „výkonu práv a povinností“ ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania. Rovnaký princíp pritom platí aj v súkromnoprávnych zodpovednostných vzťahoch – fyzický kontakt v športe (pri dodržaní rešpektovaných a právom nereprobovaných športových pravidiel) nenapĺňa znak porušenia právnej povinnosti ako základnú podmienku vzniku súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu (na zdraví). Zásadne však platí, že ani v civilnom ani v trestnom práve nie je možné paušálne vylúčenie právnej zodpovednosti iba s poukazom na výkon športovej činnosti ako akejsi „športovej imunity“ – súdnemu preskúmaniu totiž podliehajú aj samotné športové pravidlá (totiž či nie sú protiprávne).